Koňýk, spevák punkovej skupiny Zóna A, ktorú založili v roku 1984 „Koňýk" (Peter Schredl), ,,Leďo" (Jaro Lederleitner), ,,Ozi" (Peter Hurtig) a „Sveťo" (Svetozár Korbel).

Ako ste vnímali „prehrávky" a to, že sa hudobník musel postaviť pred odbornú komisiu, ktorá zhodnotila pesničku a interpreta?
Prehrávky sme nenávideli. Jednak preto, že boli silno ideologické, boli tam tie politické otázky, no a jednak preto, že po nás chceli aj hudobné kvality, spievať podľa klavíra, znalosť nôt... A my sme sa necítili, ani sme nechceli byť nejakými váženými muzikantami. Asi trikrát nás z prehrávok vyhodili, na tých štvrtých, myslím, že v 89-tom, tam už zrazu všelijakých senilných komunistov a hudobných skladateľov vážnej hudby nahradili dievčatá. Hej, ženy medzi 25 až 40, asi z tých všelijakých Domov kultúr a Osvetových besied. No a tým sme sa páčili, aj sme s nimi srandovali ... a dostali sme najnižšiu triedu :)

Čelili ste kvôli svojej tvorbe perzekúciám?
Hneď prvé dva koncerty nám ŠtB zakázala v deň konania koncertu. Potom okolo roku 1986 sme rok nemohli vôbec hrať, tak aby sme oklamali cenzorov, sme po roku hrali ako skupina „Z.A'.' Mali sme známu v neja­kom výbore SZM a tá nám povedala, že sme na čele čiernej listiny hudobníkov, ktorých koncerty treba „neumožňovať". Predtým sa nám podarilo občas si dakde zahrať, prišiel som vždy na „Obvodné kultúrne a spolo­čenské stredisko" slušne oblečený, učesaný, v okuliaroch ... a jeden, dva koncerty sa nám podarilo v tom obvode odohrať. Potom už nás nechceli, ale nie nejako oficiálne, bolo to také, že: ,,Chceli by sme hrať na Kultúram lete ... ". „Ok, dojdite v máji, dohodneme sa, že kedy." Prišiel som v máji ... a: "Jááj, už je neskoro, program je hotový, nemám vás už kam dať." Tak som zase išiel do ďalšieho obvodu ... vystriedali sme tri alebo štyri obvody. Alebo sme dostali pozvánku hrať na festivale poľskom Jarocine. Onedlho u každého z nás zazvonili eštebáci, že chcú vidieť naše pasy ... ,,Je tu istá nezrovnalosť, musíme ju u nás prešetriť, potom Vám pas vrátime". No samozrejme nám ich vrátili až po festivale. „Všetko je v poriadku.“ A to bolo Poľsko - priatelená komunistická krajina!

Akú úlohu podľa Vás zohráva hudba pri zlomových udalostiach?
Pri ovplyvňovaní a formovaní názorov, najmä mladých ľudí, zohráva hudba - myslím veľmi veľkú úlohu. Preto sa tomu vládnuce kruhy a ich policajné zložky aj dosť venujú. Ovplyvňujú a korumpujú hudobníkov, aby ich tvorba bola v súlade so záujmami tých pri moci. No a tých, čo sa nenechajú skorumpovať, sa snažia umlčať a zdiskreditovať. A nemusí ísť ani o nejaké zlomové udalosti.

Ako vyzerali Vaše predvolania na VB alebo ŠtB?
Z počiatku to bolo celkom v pohode, ja som vtedy nosil šošovky, ale tie sa v tej dobe nemohli mať na očiach príliš dlho. Tak, keď nás zobrali policajti, väčšinou to bolo u Mamuta, a čakali sme na výsluch, tak som slušne poprosil policajta, že ma režú oči, či si nemôžem ísť na WC vybrať šošovky. Vždy mi vyhoveli, hneď som si tam pekne vodou ucapkal strapaté vlasy, nasadil okuliare ... a bol som niekto iný. Povedal som, že ma zaujíma len hudba ... a po dákych desiatich minútach výsluchu som bol vonku. Neskôr ale, keď prišli na to, že som spevák Zóny A, tak už mi venovali podstatne viac pozornosti. Keď som zorganizoval nepovolený koncert Zóny A a spriatelených kapiel (nazval som ho „Verejná skúška") a policajti ho rozohnali už počas hrania predkapiel, tak sa mi potom vyhrážali, že pôjdem do basy za „organizovanie nepovoleného zhromaždenia" (koncert), za nepovolené podnikanie" (szmáci z klubu, kde ten koncert bol, vyberali nejaké symbolické vstupné), z „distribúcie nelegálnych tlačovín" (u niekoľkých zadržaných punkáčov našli môj samizdatový časopis lnflagranti) a že ostatných členov kapely vyhodia zo škôl a z robôt... Neskôr po ďalších prúseroch (spieval som na jednom koncerte v policajnej uniforme) mi pridelili mladého eštebáka, ktorý bol u nich len zopár mesiacov a bol taký dosť prestavbový, tak potom už to bolo celkom dobré. Dohodli sme sa, že mu budem oznamovať dátumy a miesta našich koncerov (aby ich monitorovali jeho, perestrojkoví ľudia, a nie stalinisti, čo ich chceli zakazovať) a že vždy, keď vydám ten svoj fanzin, tak mu ho donesiem. Aj eštebáci už vtedy cítili, že sa to rúca a neboli už takí agresívni. Ale raz som a ešte dostal do rúk stalinistom. 21. augusta 1989 mi napadlo, že poďme položiť kvetiny k Univerzite Kamenského, kde okupanti zastrelili mladé dievča. Mal som vymyslené skvelé krytie, moja priateľka (a neskoršia manželka) mala v ten deň totiž narodeniny. Keď sme tam prišli, bolo už všade naokolo asi päť policajných áut. Dvaja punkáči, čo išli s nami, to vzdali (jeden bol dnešný vládny splnomocnenec pre ľudské práva, Martin Giertl). Ale ja s priateľkou a ešte jedným punkáčom sme išli ďalej a kvety som tam položil. Samozrejme, za 15 sekúnd sme boli zatknutí a odvezení ku „Dvom levom". Tam výsluch, že čo to malo znamenať. Punkáč Georgo a priateľka v súlade s mojimi inštrukciami svorne tvrdili, že o ničom nevedia, nič si nevšimli ... a ja som hovoril, že to boli kvety k priateľkiným narodeninám, ale už sa mi ich nechcelo vláčiť, tak som ich tam odložil. A dožadoval som sa okamžitého prepustenia. Tento eštebák bol ale dosť hustý: ,,Áno, vy to máte vždy nejako vymyslené, vždy máte dáku výhovorku, už roky tancujete na hrane! Ale raz z nej spadnete, to vám hovorím, čo keby sme vás teraz vyhodili z okna a povieme, že ste spadli pri pokuse útek, ha?" Ja na to: ,,Vy ma chcete vyhodiť za to, že som odhodil zvädnuté kvety?! Dajte mi nejakú poriadkovú pokutu za znečisťo- vanie verejného priestranstva, ale okamžite ma prepustitel " Napodiv sme boli asi o pol hodinu vonku. Tí smradí nemohli oficiálne nič, ale moc ešte mali. O týždeň mi priateľka hovorí, že bola u dekana alebo rektora, či koho, že ju musia vyhodiť z vysokej školy. Nedržala sa totiž mojich pokynov a podpísala, že to bola naša plánovaná provokácia To bolo -myslím - moje posledné zadržanie.

Keď sa Vaše meno objavilo vo zväzkoch ŠtB, zarazila Vás reakcia ľudí, ktorí Vás odsúdili, napriek tomu, že nepoznali celý príbeh?
Cítil som sa vtedy hrozne, keď sa táto informácia, asi po desiatich rokoch od „revolúcie" objavila. Negatívne reakcie sa v mojom okolí objavili len ojedinele a aj to len u tých, ktorí, diplomaticky povedané, nemali až taký rozhľad. Tú informáciu priniesli Nový čas a Markíza, teda úplná žurnalistická stoka, a vypustili, že „udával kamarátov a známych". Totálny nezmysel, tak som sa s nimi chcel súdiť. Naivne som si myslel, že o týždeň sa mi ospravedlnia a vyplatia mi slušné odškodné. Môj právnik, kamarát, vyššie menovaný Martin Giertl, s nimi začal komunikovať, no ale po dvoch vymenených listoch (tú stoku zastupoval Havlát, absolútna právnická špička na Slovensku) mi hovorí: Keď chceš, pôjdeme do toho, samozrejme nič od teba nechcem, ale s veľmi vysokou pravdepodobnosťou to dopadne tak, že budú naťahovať čas, robiť obštrukcie ... a po desiatich rokoch sa v Novom čase dakde v rohu objaví, že tvrdenie, čo sme uviedli o Petrovi Schredlovi je nepravdivé, ospravedlňujeme sa. Tak sme sa na to vykašľali. Mal som to šťastie, že som verejne známy, tak o mne a o mojich skúsenostiach s ŠtB vznikli dokonca dva filmy. Tak som v nich mohol svoj príbeh vyrozprávať.

späť